prvý máj, tisícdevetstopäťdesiatjedna, Mníchov, Rádio Slobodná Európa začína vysielať pre národy uväznené za železnou oponou. Pre milióny ľudí žijúcich pod komunistickým režimom niesli tieto rádiové vlny niečo vzácnejšie ako zlato – informácie, hudbu a samotný zvuk slobody.

No v šedých kanceláriách Prahy a Bratislavy už komunistickí úradníci plánovali svoju odpoveď. Nasledovala jedna z najrozsiahlejších a najdrahších cenzúrnych operácií v dejinách – technologická vojna, vedená nie guľkami, ale rádiovými vlnami.

Toto je nevyrozprávaný príbeh československých rušičiek – siete tajných vysielačov, ktoré sa štyridsať rokov snažili umlčať hlasy slobodného sveta. Je to príbeh posadnutosti, paranoje a extrémov, do ktorých sú totalitné režimy schopné zájsť, aby ovládli to, čo ich ľudia počujú, myslia si a čomu veria.

Aby sme pochopili rozsah tejto operácie, predstavte si, že sa snažíte rozprávať v preplnenom štadióne, zatiaľ čo vedľa vás niekto do megafónu kričí. Presne taká bola realita miliónov Čechoslovákov, ktorí sa pokúšali naladiť západné rádio.                          

Ale čo robí tento príbeh naozaj fascinujúcim – a zároveň hlboko tragickým – je fakt, že tá istá technológia, ktorá mohla Československo spojiť so svetom, vysielať vzdelanie, kultúru a vedecké poznatky, bola použitá na vytváranie nevedomosti. Tieto vysielače boli dosť silné na to, aby pokryli celú Európu, no používali sa na to, aby Čechoslováci nepočuli, čo sa deje len pár kilometrov za hranicami. Tento príbeh však nie je len o technológii – je o tisícoch ľudí, ktorých životy pohltila táto vojna proti informáciám. Spoznajte technikov, ktorí celé roky trávili v bunkroch bez okien, kde monitorovali západné vysielanie a dolaďovali vysielače.                    



druhého jedenásty tisícdevetstopäťdeiat. Je chladné a studené ráno, v studených kanceláriách komunistických strán a štb sa začína dôverná porada zástupcov bezpečnostných zložiek s rovnakým cieľom,  zastaviť šírenie západných demokratických staníc. A tým začína projekt s krycím názvom R 405.      
Netrvalo dlho a v vtedajšom Československu vzniklo sedem rušičiek.        



Zdá sa, že cela akcia pod vedením Karla Smíška a Miloša Svitáka sa úspešne vydarila až na to že mala menšie problémy.  Pre pochopenie rádiové rušičky boli rádiové vysielače ktoré vysielali vo väčšine šum alebo hovorene slovo na rovnakej frekvencii ako západne rádia, no a tým znemožnili ich počúvanie. No však ani jeden z najväčších plánov sovietskeho zväzu nebol úplne bezchybný, lebo demokratické stanice pravidelne menili svoje frekvencie.

Akcia R 405 mala ďalšie problémy ako nedostatok zamestnancov, málo materiálu, no proste zo začiatku vyzeralo že cela akcia nevýde. 

Do 80. rokov sa operácia rušenia rozrástla na monštrum, ktoré pohlcovalo československú ekonomiku. Ročné náklady prevyšovali rozpočet celého univerzitného systému. Spotreba elektriny bola taká enormná, že rušičky museli byť pripojené priamo k veľkým elektrárňam. V niektoré zimné večery, keď bol dopyt po elektrike, museli operátori rozhodovať medzi tým, či udržať občanov v teple, alebo blokovať západné vysielanie.

Najničivejší dôsledok však nebol ekonomický – bol spoločenský. Rušenie vytvorilo generáciu občanov, ktorí sa stali odborníkmi na odhaľovanie lží, čítanie medzi riadkami a hľadanie skrytej pravdy. Režim chcel vytvoriť pasívnych, neinformovaných poddaných. Namiesto toho vytvoril populáciu skeptických a vynaliezavých vyšetrovateľov.



šestnásteho decembra tisícdevetstodevedesiatdeveť. Študenti pochodujú Prahou a žiadajú slobodu. Ale tú noc sa dialo aj niečo iné – niečo, čo by bolo len pár mesiacov predtým nepredstaviteľné. Po prvýkrát za štyridsať rokov mohli poslucháči v Československu počúvať Rádio Slobodná Európa bez rušenia. Rušičky, jedna po druhej, začali mlčať.

Technici, ktorí celé desaťročia vytvárali elektronické steny hluku, teraz stláčali vypínače, ktoré tie steny búrali. Niektorí neskôr povedali, že to bola najzmysluplnejšia práca ich života – nie tie roky blokovania signálov, ale ten okamih, keď s tým prestali.
                                                   
Ale odkaz týchto rušičiek presahuje históriu rozhlasu. Predstavujú niečo hlboké o povahe totalitnej moci – do akej miery sú nedemokratické režimy ochotné zájsť, aby neovládali len to, čo ľudia robia, ale aj to, čo vedia. A pripomínajú nám, že túžba počuť pravdu, spojiť sa so svetom a slobodne myslieť – tá túžba je taká silná, že dokáže prežiť aj desaťročia tej najsofistikovanejšej cenzúry.

Rušičky nakoniec nezlyhali preto, že by ich technológia bola nedostatočná, ale preto, že bojovali proti niečomu, čo sa nedá rušiť – ľudskému duchu. Môžete zaplniť éter hlukom, ale nemôžete umlčať túžbu po slobode. A napokon tá túžba zaznie hlasnejšie než akýkoľvek vysielač, aký bol kedy vyrobený.